Vlastný svet

Niekedy je dobre si len tak ľahnúť, zavrieť oči a otvoriť myšlienky. Myšlienky dokorán a kričať. Zakričať v myšlienkach hlasno, aby to počuli hviezdy. Zakričať čo najsilnejšie, aby tá bolesť odišla, poodrážala sa po skalách a ako ozvena sa stratila v diaľke pomaly a tichučko. A tak tu ležím a kričím, kričím v myšlienkach a dúfam, že ma niekto započuje a príde mi na pomoc. No kto vypočuje moje tiche volanie? Počujem ho len ja, ako si pomôcť? Ako premeniť umelý úsmev na skutočný? Ako sa do hory volá, tak sa aj ozýva - čím viac kričím, tým viac kriku sa mi vráti. Bolesť neodchádza, znásobuje sa a opakuje, odráža sa o moju dušu, mojím vnútrom a srdcom preteká. Bije. Potom nastane ticho. Ani myšlienky sa radšej neozvú. Len ticho. Prázdno v hlave a neschopnosť viac premýšľať. To ticho ubíja, človek sa cíti sám. Sám v strede spoločnosti ľudí. Sam vo svete, sam v tme. A v tom, v tej tme a prázdnote, v diaľke vznikne mala bodka. Svetielko, ktoré začne rásť a zapĺňať tu hroznú čiernu tmu. Oči sa otvoria a svet sa vidí iný. Pestrejší. Už len vstať a vykročiť vpred.