Vlastný svet

Stála pri mori šírom, vlasy a jej šaty viali vetrom ako závoj jasný. Svojou rečou vlkom z neďalekého lesa a aj mláďatám delfínov spievala pieseň oslobodzujúcu. Priletel k nej, či skôr spadol, zranený sokol. Pohladila ho s bázňou čarov a do vzduchu vyfúkla zopár slov liečivých. Vták zaštebotal vďakou a odletel nad výšinou. Potom podišiel zo zadu, od lesa, on. Nechal ju dospievať pieseň pre radosť a aj pre svoju skrytú oddanosť. Sledoval ju cez rúšok vlažného vzduchu, ktorý nik okom nevidí. Zbadala ho až neskôr, prekvapil ju vďačne a obdarovala ho úsmevom nežne sladkým. No keď zbadala v jeho dlani zvierať ostrý meč, slzou prehovorila cez túto scénu ticha. Vášnivo zašumelo more a delfín zakvílil nad zvesťou. Tak to je ten, čo zahubí šíru pláň. Chcel, aby nebolo vidieť jeho slzy, chcel, aby o ňu radšej prišiel, keď ich smútok vidí každý. Bol to dážď, ktorý privolala pre jeho želané myšlienky ona. Všetky kvapky z jeho tváre zahalil. Jej oči nebeskou krásou stvorené, jej oči ich láskou naplnené, jej oči čítajúce jeho myšlienky. Jej oči prinútením zasľúbené pánovi inej diali. Jeho oči pre jej lásku oddané, jeho oči rytierskou smelosťou obdarené. Jeho oči životom vládcovi verne prisahané. Spadol na kolená a radšej zahubil seba. Srdce jej zabúchalo a začula čajky zaškriekať ako keď supy poletujú nad mŕtvou korisťou. Bolo to búšenie vĺn o jej hruď. Zasiahlo ju to viac ako smrť. Pomaly sa jej to vyrývalo do pamäti a do spomienok. „Nechcem, aby si plakala a už vôbec, aby si trpela, len aby si zomrela,“ jeho pohľad sa vpíjal do jej so všetkou oddanou pokorou. „Len ty ma smieš láskou ľúbiť vrúcne, tvojim a aj mojim už želaním, mojim prianím, je len smrť moja pri tvojom boku.“ Od dlaní až po ramená do celého jej tela sa na zamatovo nádhernej pokožke zjavovalo tetovanie. Ako mladé tŕňom posiate ruže sa skrúcali po dievčinom tele. Až naraz, celá tá spŕška čierňavy z podkože vystrelila ako lúč svetla preč, v podobe väčších zŕn, pristála na mračnách. Zašumel vietor a obklopil ich vír lístia. Zahrmel blesk a všetky zvieratá svojím hlasom trpko zaplakali. Už viac nechcela, nechcela vlastne nikdy nič. Ani len o pomoc nezavolala, len okom mihla nad bolesťou. Nik jej na pomoc neprišiel. Či vyslobodením bola smrť. Bola to láska a prišla smrť naivná. Blížila sa do ríše neprezradených mŕtvych snov a vzďaľovala sa mu mysľou. Začul asi zvony, to oni bubnovali na pohreboch. Vrúcne prosil, aby to tak nebolo. Chcel ju vidieť lietať v mori nežných úskalí a chcel zbierať kvety pre jej krásnu tvár. Prečo nemohli snívať ďalej? Chcel, aby sa jej sen stal ich životom, ale to im osud žitím nepridelil. Prinútená inému, to nebolo po vôli jeho temným vládcom. Možno ich sny boli až príliš odvážne a ona príliš neobyčajná. Tak si zvolili smrtiaci blesk a k tomu hrom. Pred posledným klipnutím viečok ju jemne pohladil: „Tak si tu zomrieme spolu nežne.“ Jej hlas zachrapčal spevom, zahmkala a pieseň zakliatu pre ich uši zrodila. Z posledných síl, krásnu vrúcnu láskavú pieseň a on ju poškvrnil krvavým menom. Nazval ju piesňou mŕtvou. Spievala ju svojou rečou, len útržky si preložiť dokázal. „...uver mi na chvíľu, len malilinkú, potom uvidíš, že tvoj sen je životom... ...len dúfam, ešte neumieraš.. ...ja sa ti za nič neospravedlním, ani iným, aj tak ťa ľúbim... ...aj tak je čas jedinečne večný, tak krásne jedinečne čarovný... ...prosím, uver mi len na krátko, až potom mi vrav svoje zbohom... ...len uver, že sa nám splnil sen, naša láska bude večná, len mi uver... ...len sa zadívaj na mračná búrlivé, len tak na chvíľu, len tak, krásne krátky čas... ...ach, ten čas a to tvoje zbohom... ...ja si čas s tebou veľmi vážim... ...ach, ten čas a to tvoje zbohom... ...čierne mračná sú môj smútok, nech zaprší môj čierny osud vložený do búrok...“ V tom zbadal, ako sa zmenila daždivá farba a všetky rastliny začali pomaly odumierať, jej spev silnel: „...veľmi nás všetko ničí, ten čas jedinečný... ...už ma nič nezaujíma, nechajme si ten kúsok našej lásky a nech zveční túto noc bez času... ...zajtra príde ráno, keď slnko rozsvieti a uvidí len kúsok večnej lásky našej...“ Zaklínadlo srdcom spevavým vytvorila. Chcela, aby sa zrodil ten kúsok miesta čistého odzrkadľujúci ten kúsok lásky čistej, čo k sebe cítili. Lenže nebol to ten kúsok lásky a nevznikol ten kúsok čistého miesta. Z ich mŕtvej lásky vzniklo nekonečné rozsiahle miesto čistej púšte.